O plánovaní a opaku

Minule som si uvedomila jednu zaujímavú vec. Že to, ako sa vie rodič vysporiadať s diagnózou autizmu u dieťaťa, do istej miery závisí aj od toho, ako veľmi je plánovací typ. Ja som napríklad ultra plánovací typ. Vždy som rada pripravená a v zálohe mám aj 3 rôzne alternatívy scenára, aby ma náhodou niečo neprekvapilo. Autistické dieťa v mojom prípade bola riadna “šleha”. Lebo na takúto vec sa nedá pripraviť. Nedá sa odhadnúť a už vôbec sa okolo nej nedá nič plánovať. Atómovka uprostred obývačky. Zviechanie, ktoré trvá mesiace. Čím dlhší čas ma od toho obdobia delí, tým menej som plánovací typ. Prestala som sa upínať na predpoklady a vízie. Dlhodobé plány som odložila na poličku hneď vedľa skrúteného diplomu z práva a jediné, čo ma naozaj zaujíma, je obdobie najbližšieho kvartálu. Maximálne roka! Spoluorganizujem stretávku z VŠ, prvú po 11 rokoch a neskutočne sa na ňu teším! Tri roky dozadu by som na ňu ani nešla. Veď načo aj? Porozprávať, ako nepokračujem v tom, čo som mala tak dobre rozbehnuté? Ako sa nevydarili plány a skončili sme skôr ako sme vlastne začali? Dnes sa na ňu teším a snažím sa pochopiť, kde nastal ten rozdiel..? Lebo dieťa mi nik nevymenil, stále je to solídna “vzorka” diagnózy F84. A čím viac nad tým rozmýšľam, tým viac prichádzam na jedinú odpoveď. A je to úúplný opak plánovania. Je to spontánnosť. Moje mladšie dieťa ma naučilo byť dobrodružnejšou než som kedy bola! Neplánujem, surfujem! Na vlnách, ktoré by ma inokedy ľahko zaliali a potopili, ma moje dieťa naučilo surfovať. A je to jazda, poviem vám! Naučila som sa hovoriť príležitostiam ÁNO a obavám NIE. Prvé robím pre to, aby som sa úplne nezbláznila a to druhé, aby som pomohla malej. Lebo práve môj strach je to, čo ju môže nakoniec najviac limitovať a ukrátiť nás tak o veľa spoločných zážitkov a skúseností. Aj Vám niečo obrátilo svet totálne naruby? Menili by ste?