Autistické deti sú vzdelávateľné. To len tak na úvod, aby sme sa potešili a zároveň správne namotivovali. Neviem ako vy, ale mne občas motivácia chýba. Najmä, keď ma dobieha únava a stagnácia malej. Nedajbože sa niečo prechodne zhorší a ja idem do neodvratnej apatie. Nuž ale teda, pozitívne som dnes chcela..
Autistické deti sú vzdelávateľné! Ony sú dokonca mnohé múdrejšie, ako sa nám javia a v hlavách sa im ukrýva viac, než tušia aj ich vlastní rodičia. Keď sme zmätení sedeli pri prvej diagnostike dcéry v centre pre výskum autizmu (ACVA), niekoľkokrát padol názov "abaterapia". Absolútne som netušila o čom je reč, ale vedela som, že či chcem, či nechcem, či sa bojím autizmu alebo nie, budem si musieť isté veci naštudovať. Vtedy sme nerozmýšľali nad inou alternatívou, ani neviem či vôbec bola. Dcéra mala 2, 5 roka a my sme boli šťastní, že nám práve niekto povedal, že hoci sa autizmus vyliečiť nedá, vieme jej pomôcť rozvíjať jej danosti, naučiť ju komunikovať a možno aj postupne začleniť do bežného života. ABA terapia (Aplikovaná Behaviorálna Analýza) je založená na pozorovaní jedinca a následnom pôsobení naň, s cieľom naučiť ho potrebné zručnosti a znalosti. Podporiť žiadúce správanie a naopak, odnaučiť to problémové. Dnes sa ABA terapiou zaoberajú na Slovensku viaceré pracoviská a pevne verím, že sa postupne bude šíriť aj do menších miest a všade tam, kde budú šikovné terapeutky potrebné. Lebo ona naozaj funguje! Naozaj preukázateľne dosahujú deti výrazné výsledky, pokiaľ sa ABA robí DOBRE a PRAVIDELNE. Ideálne by sa malo s dieťaťom pracovať 20 hodín týždenne. To je akože "vysnívaná - mega nereálna méta". A kto ju zvláda, klobúk dole! My sme boli na začiatku radi, keď sme sa ocitli v centre raz za dva týždne, na 45 minút. Zároveň som si sama spravila kurz, aby som vedela s malou pracovať denne doma. Veľa som sa naučila od Paulínkinej pani terapeutky na jednotlivých cvičeniach v centre, mnoho od ďalšej na školeniach a takisto veľmi užitočné boli supervízie tretej, ktorá chodila k nám domov. Keď to tak spätne hodnotím, mala som tri rôzne pohľady na "abu" a čo všetko sa dá vrámci nej robiť. Každá terapeutka má totiž vlastný štýl práce a v niečom sa medzi sebou aj líšia. Využívajú nielen "abu", ale aj mnohé iné techniky a spôsoby. Ja som sa postupne z ustráchanej, vydesenej matky, čo sa bála slovo autizmus kedysi aj gúgliť, stala vášnivou čitateľkou všetkého, čo s ním súvisí. No a v neposlednom rade ma najviac zocelilo pravidelné "stretávanie sa" s mojou dcérou za stolíkom. U nás doma. Face to face. Oooo to vám boli začiatky. Nevedela som si predstaviť, že si to neposedné roztopašné "stálebatoľa", vôbec niekedy za ten stolík sadne. Že spraví hocičo, čo budem chcieť ja a nielen ona. Že bude trpezlivá a spolupracujúca. Nuž ale, stal sa zázrak. Hoci to trvalo mesiace, za ten stolík si začala sama dobrovoľne a s úsmevom sadať. Začala kooperovať a učiť sa. Napríklad od znakov, cez hlásky, slabiky, až po prvé vedome vyslovované slová. Niekde tam sa začala rysovať aj funkčná reč. Na ktorej, mimochodom, stále pracujeme a mám taký pocit, že možno celý život budeme. Vrámci nášho instagramového profilu sa snažím ukazovať veľa z nášho učenia. Zdieľam mnohé videá a delím sa o užitočné tipy na nové aktivity. Lebo to je, aspoň pre mňa, achillova päta celej práce. Inšpirácia!!! Nápady! Niečo nové, neokukané, čo dieťa zaujme a zároveň sa pri tom vždy niečo naučí.
No možno úplne prvá otázka, ktorá napadne každému rodičovi auti dieťaťa je, ako ho, preboha, dostať k nejakému stolíku (dobrovoľne!!!) a najmä udržať ho tam (znova dobrovoľne!!!). O dôležitosti prvku motivácie si povieme nabudúce v samostnanom blogu. Tá je totiž kľúčová. Čo sa týka spolupráce dieťaťa, je veľmi dôležité, aby malo z toho celého dobrý pocit. Tento pocit bude totiž určujúci pri ďalších pokusoch o učenie sa, pri ďalších sedeniach za stolíkom. My sme začínali doslova hocikde po izbe. Kdekoľvek práve sedela a venovala mi kúsok svojej pozornosti. Snažila som sa jej votrieť do priestoru a najmä zorného poľa, aby na chvíľu vnímala mňa a to, čo držím v rukách. Bola to mravenčia práca, ale vyplatila sa. Vynálezcovi bublifuku Nobelovu cenu! Mala som jej pozornosť a ona vedela, že ak bude spolupracovať, bude zábava. Po čase sme sa presunuli k stolíku. Na začiatok mi úplne stačilo, keď si zaň len sadla. Veeeeľmi som ju vychválila, dala malú odmenu a pustila ju ďalej sa hrať po svojom. A ona sa zas vrátila, ja som totiž mala tú správnu motiváciu (obľúbené pokrájané jabĺčko, napríklad) a dala som jej z neho len vtedy, keď si sadla na stoličku. Bola to veľmi srandovná hra, stačilo pár výmen, možno tri-štyrikrát a keď som videla, že na najbližšie zavolanie mi už asi "hodí bobek", tréning som ukončila a spokojná odišla. Na ďalší deň som aktivitu zopakovala, ale na stolíku som mala aj hračku - vkladačku, už takmer dokončenú a posledný kúsok som držala v ruke. Dieťa pribehlo. K stolíku, lebo si pamätalo, že sa tam rozdávajú dobroty a sadlo si. Videlo, že dnes nemám jabĺčko, ale dokonca obľúbený keksík a nadšene čakalo. Ja som nezaváhala, v sekunde som je podala kúsok vkladačky a posunkom aj slovom naznačila, čo od nej chcem. Tá ani nevedela ako a dielik skladačky správne uložila na jeho miesto a hneď odo mňa dostala svoju odmenu. A na takomto podobnom princípe sme sa učili spolupráci. Trvalo to dlho. Ak to niekomu príde easy, nedajte sa zmiasť. Bolo veľa nezáujmu, plaču, zlej nálady, planých pokusov.
Darmo, toto sú autistické deti. A tie majú plno dôležitejších vecí na rozume. Stále. Nonstop. To, že my, rodičia, o nich nevieme, nás neospravedlňuje :) Preto je veľmi dôležitá trpezlivosť a najmä odborné vedenie. Vytváranie väzby medzi dieťaťom a terapeutom, vzájomné oťukávanie a postupné učenie je celá veda. Zo srdca všetkým odporúčam nájsť si vo svojom okolí kvalitnú abaterapeutku! Takú, ktorá vás zaučí, ukáže čo a ako a bude vás aj vaše dieťa trpezlivo viesť a podporovať. Ukáže vám, ako šikovný ten váš "autík" je. Čo všetko dokáže a aké obrovské rezervy má. A keď sa dostavia prvé výsledky, budete plakať od šťastia! Naozaj! Čo ja som sa narevala?! Koľko vína na oslavy aj malých pokrokov ponakupovala...?! Hmmm, to boli časy :)
댓글