“Rozmohl se nám tady takový nešvar..” Nuž akoby som to.. Auti deti majú svoje muchy. A rodič každého takéhoto dieťaťa si je ich vedomí. Mnohé prichádzajú a odchádzajú a my sa len modlíme, aby raz neprišlo niečo mimoriadne náročné na zvládanie. Poznáte to: Toto jeme, toto nie. Takto mikinu, takto nie. Nepúšťať vysávač, neotvárať tamtie dvere. Ku starkej len vtedy a do autobusu len s týmto. Atď atď. No a teda my už od sviatkov riešime novinku. Zakryté uši. Prišlo to veľmi nenápadne, najprv sme mali pocit, ze ju rušíme keď sa v obývačke pri rozprávke s manželom rozprávame. Nikdy predtým s tým problém nemala. Neskôr som si všimla, že si zakrýva uši aj v aute, keď sa bavili v rádiu. Keď chcela svoju pesničku, ale hrala iná. Keď sme prišli na návštevu a zhŕkli sa okolo nej domáci. Keď… Proste, začala to robiť denne a pomerne často. S mužom sme si lámali hlavu, začali jej vadiť nejaké zvuky? Vysoké tóny, nízke? Hnevá sa? Nudí sa? Má to vôbec nejaké racionálne vysvetlenie? Nuž, ona nám to nepovie, všakáno..?! A potom sme šli k tej zubárke minulý piatok. Malá už vedela o čo pôjde a keďže posledné dva razy sa trhali zúbky, už v aute začala plakať a vravieť: “Prosím prosím nie!” Aj keď sme jej vysvetlili, že nebude žiadne bobo, z auta šla smutná. A potom to prišlo! Zakryla si uši a kráčala. Išla na tú kliniku sama, dobrovoľne, ticho a s rukami na ušiach. A ja som to zrazu pochopila. Jej nevadia zvuky. Všade bolo tichučko, nik na ňu nehovoril. Ona si takýmto spôsom vytvorila vlastnú bublinu, obrnila sa a šla statočne do boja. My sme si len ponad ňu vymieňali prekvapené a dojaté pohľady a snažili sa s ňou udržať krok. Aktuálne to zas ustupuje. Som rada, že sme ju za to necepovali, nekarhali, nesnažili sa ju to odučiť. Že sme tomu dali čas. Je totiž dosť možné, že by sa to celé len zhoršilo a ona sa na to väčšmi upla. Učíme sa prosto každý deň. Niekedy viac my, rodičia.
Kommentarer